„Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“  (Lk 14, 11)

Evanjeliá nám často ukazujú Ježiša, ako rád prijíma pozvania na obed: sú to chvíle na stretnutia, príležitosti na nadviazanie priateľstiev a upevnenie spoločenských vzťahov.

V tomto úryvku z Evanjelia podľa Lukáša Ježiš pozoruje, ako sa správajú pozvaní hostia a ako sa predháňajú pri obsadzovaní popredných miest určených pre význačných hostí; doslova tu cítiť snahu prevýšiť jeden druhého.

On má však na mysli inú hostinu: tú v Otcovom dome, na ktorú budú pozvané všetky deti bez ohľadu na „odôvodnené nároky“ nadobudnuté vďaka domnelej nadradenosti.

A práve tam budú popredné miesta rezervované tým, ktorí si vyberú posledné miesta, čiže službu druhým. Preto Ježiš hovorí:

„Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

Keď sa chamtivo a pyšne zameriame na samých seba, keď budeme vyžadovať a ponosovať sa, upadneme do pokušenia modlárstva, čiže do uctievania falošných bohov, ktorí si nezasluhujú úctu a dôveru.

Prvým Ježišovým pozvaním sa teda zdá pozvanie zostúpiť z „piedestálu“ nášho ja, aby stredobodom nášho záujmu nebol náš egoizmus, ale samotný Boh. Čestné miesto v našom živote by malo rozhodne patriť jemu!

Dôležité je vytvárať mu priestor, prehlbovať náš vzťah s ním, učiť sa od neho evanjeliovému štýlu poníženosti. Slobodne si zvoliť posledné miesto totiž znamená zvoliť si miesto, ktoré si vybral aj Boh v Ježišovi. On, aj keď je Pán, rozhodol sa prijať ľudský osud, aby mohol všetkým zvestovať Otcovu lásku.

„Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

Toto nás tiež naučí budovať bratstvo, čiže solidárne ľudské spoločenstvo, dospelých a mládeže, zdravých a chorých, budeme schopní budovať mosty a slúžiť spoločnému dobru.

Podobne ako Ježiš aj my sa môžeme priblížiť k našim blížnym bez obáv, môžeme sa postaviť po ich boku, aby sme spoločne kráčali ťažkými aj radostnými chvíľami, aby sme docenili ich schopnosti, podelili sa o materiálne aj duchovné hodnoty, povzbudzovali, dodávali nádej a odpúšťali. Tak dosiahneme, že primát bude mať láska a sloboda Božích detí.

V tomto svete chorom na karierizmus, čo nahlodáva spoločnosť, pôjdeme proti prúdu a prinesieme pravú evanjeliovú obnovu.

Toto je zákon kresťanskej komunity, ako o tom píše aj apoštol Pavol: „V pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho.“^[1]

„Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

Chiara Lubichová napísala: „Všimol si si? Vo svete sa veci majú úplne inak. Platí zákon „ja“ […]. A poznáme aj jeho bolestné dôsledky: […] nespravodlivosti a zneužívanie každého druhu. Popri tomto všetkom Ježišovo učenie nerieši všetky tieto nešváry priamo, venuje sa skôr ich koreňu, odkiaľ pochádzajú – ľudskému srdcu. […] Podľa neho je potrebné zmeniť práve srdce a to prinesie aj zaujímanie nových postojov, ktoré sú nevyhnutné na ustanovenie pravých a spravodlivých vzťahov. Byť pokorný neznamená len nebyť ambiciózny, ale uvedomovať si, že som ničím, cítiť sa malým pred Bohom, a teda odovzdať sa ako dieťa do jeho rúk. […]

Ako si správne osvojiť v živote túto poníženosť? Tak ako Ježiš zaujímať tento postoj z lásky k bratom a sestrám. To, čo si urobil im, Boh vzťahuje na seba. Čiže skloniť sa, slúžiť im. […]  Pozdvihnutie sa dostaví rozhodne novým spôsobom, v druhom živote. Pre tých, čo žijú v Cirkvi, je však táto výmena situácií už prítomná. Ten, kto riadi, má byť tým, kto slúži. Je to už zmenená situácia. Týmto spôsobom je už Cirkev, v ktorej sa žije podľa slov, ktoré sme si tu prehĺbili, pre ľudstvo znamením nového sveta.“^[2]

^{[1] Porov.: Fil 2, 3.
[2] Chiara Lubich, slovo života na október 1995, tamtiež, Parole di Vita, zostavil Fabio Ciardi (Opere di Chiara Lubich 5; Città Nuova, Roma 2017) s. 564-565.}