Vyžaduje si to antropologické dozrievanie, schopné naznačiť nové pedagogické obsahy, iné reagovanie na každý typ vedomostí a poznania, vymedzenie skutočne vhodnej metodológie na formovanie nových generácií, ktoré sú povolané budovať nové historické obdobie a v ňom aj žiť.

Dôležité je začať od najmenších, a to preto, aby sa ľudstvo pomaličky obohatilo o pojmy ako solidarita, rovnosť a inakosť ako bohatstvá, vzájomná závislosť, sloboda, pokoj a historickosť. A to všetko naplnené antropologickým obsahom, kde v centre je ľudská osoba nielen ako samostatný individuálny tvorivý subjekt, ale ako osoba v plnosti, teda schopná vytvoriť plnohodnotné vzťahy mimo každej odlišnosti, ako aj v každej odlišnosti. Preto hodnoty, z ktorých sa rodí pravý humanizmus, sú: osoba, ťažkosti a vzájomnosť.

1. Osoba ako dar

Je známe, že základnou potrebou ľudskej osoby je byť uznaná vo svojej identite ako jedinečná a neopakovateľná, aby nebola považovaná za číslo alebo predmet. V myslení Chiary Lubichovej je prvou hodnotou „človek ako dar lásky Boha, ktorý tvorí kultúru a hodnoty." Toto vedomie dáva osobe psychologickú istotu, na ktorej stojí zmysel života a dáva silu vychádzať zo seba, žiť, milovať a vytvárať sociálne spoločenstvo. Vďaka tomuto sa črtá cesta psycho-pedagogického vývoja k plnej humánnosti: psychológia a pedagogika otvorená transcendentnu: „My sme (existujeme), ak sme láskou. Ak napríklad mám kvet a darujem ho, samozrejme sa ho zrieknem a v tomto zrieknutí strácam niečo zo seba; ale práve preto, že darujem ten kvet, rastie vo mne láska (teda som)."

a) Niektoré pedagogické smerovania

Prostredníctvom ktorých pedagogických postupov chceme vytvoriť didaktické projekty?

• výchova k pokoju: pokoj sa má stať štýlom života. Hľadáme pokoj vo vnútri nás rozvíjajúc psychomotoriku a pozitívne emócie, aby dieťa malo istotu a cítilo sa pochopené. Pokoj s ostatnými sa rozvinie v zmiešanej triede tutoriálnym systémom Rózy Agazziovej, v ktorom „veľký pomáha malému", a s pro-sociálnymi aktivitami v škôlke i mimo nej. Pokoj s prírodou vďaka práci v zeleninovej záhrade, kde každá trieda bude mať svoj záhon, kde deti budú siať, sadiť a zbierať ovocie, čo im pomôže spoznávať ekosystém spolu s inými ekologickými aktivitami.
• výchova k prijímaniu (sociálnemu, etickému a občianskemu): vedieť prijímať neznamená iba vlastniť miesto kde prijímam, ale znamená aj byť týmto miestom, čo vyžaduje vlastnú solídnu interioritu. Preto v základoch kvalitných vzťahov je autentickosť, úprimnosť, empatia, umenie počúvať. To napomáha kultúre vzájomnosti, spravodlivosti, demokracie a dôstojnosti, čo je predpokladom budovania jednoty v pluralite.
• výchova ku komunikovaniu (dávaniu):ide o perspektívu univerzálneho bratstva, kde sa navzájom môžeme obohatiť svojim fyzickými, duševnými i duchovnými dobrami. Rodina, farnosť, škola a všetky výchovné inštitúcie sú dôležité centrá sociálnej komunikácie, kde sa prekonáva riziko možného uzavretia sa. V tomto pohľade je základnou a nevyhnutnou hodnotou láska, ktorá inšpiruje vo vymýšľaní ako voviesť ľudí do lepších podmienok života, aby sa zúčastňovali veľkých rozhodnutí, ku ktorým budú povolávaní.

b) Byť láskou

Vieme, že prvým nástrojom výchovy je sám vychovávateľ. Ako môže byť vychovávateľ láskou? Aké sú základné prístupy lásky?

Láska so všetkou svojou ľudskou silou je nástojčivá, no je aj skutočným umením. Umenie milovať sa môže vyjadriť v 6 základných charakteristikách:

• Milovať všetkých– pravá láska je univerzálna, nevylučuje nikoho a nevytvára kategórie podľa veku, sexuality, etnika, farby pleti, náboženstva, a pod. Je vyjadrená v zlatom pravidle viacerých náboženstiev: „rob to, čo chceš, aby iní robili tebe," alebo „nerob iným to, čo nechceš, aby iní robili tebe."
• Milovať ako prvý – vziať iniciatívu v tejto láske znamená byť tvorivý a prekonať prekážky. V dialógu je kľúčovým slovom začať, ktoré dovolí pohyb.
• Milovať druhého ako seba – láska, ktorá vidí v inom človeku seba samého. „Ty a ja sme jedna skutočnosť, sme jedno. Nemôžem urobiť zle tebe bez toho, aby som sám sebe neublížil a nezranil sa," povedal Mahátma Gándhí.
• Zjednocovať sa – vytvoriť jedno, to je konkrétna láska. Vyžaduje si to záujem hľadať toho druhého v jeho podmienkach: zdieľať radosti a ťažkosti a urobiť ich svojimi, čo umožňuje konkrétne pomôcť. Hlavným postojom je nezištnosť, ktorá otvára vzájomnému obohateniu.
• Milovať nepriateľa – podstatný prvok pre ľudské spolužitie. Princíp, ktorý vylučuje používanie sily, dominanciu násilia, zneužívania, útlak. Je to tiež cesta pre aktuálnu spravodlivosť, ktorá sa neinšpiruje iba bežným zákonom, ale dáva priestor na zmierenie, milosrdenstvo a možnosť byť znova aktívny.
• Milovať sa navzájom – to je vrchol lásky: vzájomnosť. Je to žité umenie milovať medzi viacerými osobami v rodine, v práci, v skupinách a spoločenstvách. A vzájomná láska privádza ku jednote.
   

Didaktickým výchovným nástrojom pre praktizovanie týchto charakteristík je hra Kocka lásky. Učiteľky a deti v škôlke každé ráno hodia kocku a prečítajú si posolstvo, ktoré budú žiť ten deň. Takto láska, prijatie, empatia, načúvanie pomáhajú pochopiť toho druhého. Ale ani to nestačí.

c) Dialóg

Pre nás je nielen nutným nástrojom komunikácie, ale nástrojom umenia rešpektovanej komunikácie. V takomto dialógu sa realizuje jednota pravdy a lásky. Má nasledovné charakteristiky:

• Jasnosť (hlavná charakteristika): dialóg predpokladá a vyžaduje pochopenie. Je to prelievanie a prelínanie myšlienok, pozvanie k výchove vyšších schopností človeka.
• Pokora: v dialógu niet hrdosti ani pýchy, niet toho, kto násilne pôsobí na druhého nariadením či kategorickým príkazom. Autorita je založená na vlastnom zvnútornení 1) kvôli samotnej pravde, ktorú hľadá a ku ktorej privádza, 2) kvôli láske, ktorú rozširuje, a 3) kvôli príkladu, ktorý dáva.
• Pokoj: dialóg je trpezlivý, jemný, nežný.
• Dôvera: dialóg predpokladá vzájomné zblíženie a priateľstvo vďaka vzájomnému priľnutiu k Dobru, ktoré vylučuje každý egoistický a násilný záujem.
• Pedagogická miernosť: kvôli efektivite výchovy sa v dialógu vyhodnocujú psychologické a morálne okolnosti na rozpoznanie citlivosti druhého a na rozumné usporiadanie foriem výchovných prezentácií.

2. Výchova k ťažkostiam

Stáva sa, že aj vo výchove je tendencia chrániť najmenších od akýchkoľvek ťažkostí. Bohužiaľ takto si zvyknú, že život je pohodlný a zostanú neistí v nevyhnutných skúškach života a budú pasívni vzhľadom na zodpovednosť k sebe a k spoločnosti.

Preto vo výchove budeme postupne prechádzať od začiatočnej fázy závislosti k autonómnej morálke. Napr. odvykanie si je pre dieťa cestou, ktorá v sebe zahŕňa aj utrpenie, ale je to dôležité na objavenia sa ako človek. Prijatie súrodenca či kamaráta v sebe zahŕňa bolestivý krok, ale je to cesta k socializácii.

Výchova k ťažkostiam teda pomáha prekonávať obmedzenia, je to základný kľúč k humanistickej pedagogike. Je to každodenné úsilie detí i vychovávateľov.

3. Jednota a výchova k vzájomnosti

Napriek mnohým napätiam a vojnám vo svete, vytvorenie spoločenstva a jednoty je veľmi aktuálna ašpirácia. Je to podnet na výchovnú aktivitu vo všetkých dimenziách ľudského života. Táto jednota musí vždy rešpektovať rôznosť a slobodu a musí byť budovaná zrelými osobami a národmi, otvorenými a ochotnými viesť dialóg s inými. Život v jednote obsahuje v sebe kódex pre transformáciu nielen výchovy, ale všetkých sociálnych oblastí: ekonomiky, práce, politiky, spravodlivosti, komunikácie a zdravotníctva.